Harry Potter a Volanie krvi - Sto dvadsiata šiesta kapitola

Sto dvadsiata šiesta kapitola


Keď sa všetci traja najedli, opäť si ľahli. Harry zaspal po niekoľkých minútach.
Ginny vstala skoro ráno, Harry ešte spal. Jemne ho pobozkala a chcela odísť z izby. Už bola pri dverách, keď:
„Prídeš zas večer?“
„Určite.“
„Prajem ti príjemný deň.“
Len sa usmiala a odišla.
Zišla dolu a tam už boli Alison, Tonksová i Severus.
„Zostaneš ešte na raňajky?“ spýtala sa Alison.
„Nie, už radšej pôjdem, ďakujem,“ usmiala sa.
„Kedy večer prídeš?“ spýtal sa Severus.
„Tak ako dnes.“
„Tak sa drž a pozdrav Remusa!“ pousmiala sa Tonksová.
„Dovi!“

Keď Ginny večer prišla, Harry už sedel v kuchyni a hral sa so Sebastiánom.
„Čo je dnes vôbec za deň?“ spýtal sa Severus.
„Piatok,“ odvetila Ginny a sadla si k Harrymu.
„Zajtra nemusíš ísť do školy!“ potešil sa Harry.
„Musím, aby si niekto nevšimol, že tam nie som. Ale večer prídem,“ uistila ho.

V sobotu ráno dostala profesorka McGonagallová nečakanú návštevu. Navštívili ju dve Ginnine spolubývajúce.
„Deje sa snáď niečo?“ spýtala sa ich, keď sa usadili.
„Viete, pani profesorka, my sa bojíme o Ginny,“ začala jedna.
„Nespala vo svojej posteli,“ povedala druhá.
„Nebola v knižnici?“
„Nie, tam sme ju nevideli a toto bola už druhá taká noc. Viete, my sme ju ešte dnes nevideli, tak, či sa jej náhodou niečo nestalo…“
„Už druhú noc vôbec nebola vo svojej posteli?!“ spýtala sa podozrievavo.
„Nie,“ povedali obe.
„Ak tam nebude ani dnes v noci, príďte ma zavolať,“ povedala nahnevane a prísne sa mračila.
Len čo obe žiačky zavreli dvere profesorkinho kabinetu, spokojne sa usmiali.
Ani ďalšiu noc Ginny nespala vo veži. Keď prišli pre profesorku a ona sa uistila, že neklamú, znepokojene odišla.
Profesorka zamierila priamo k Dumbledorovi.
„Och, Minerva, stalo sa niečo?“ spýtal sa pri pohľade na jej tvár.
„Prepáč, že tak ruším, ale nevieš kde chodieva Ginevra Weasleyová?“
„Ona niekam chodieva?“
„Už tretiu noc nespí vo veži a nikde v hrade som ju nevidela. Už je po večierke!“ prízvukovala.
„O tom nič neviem. Nič mi nehovorila. Nie je u Harryho?“
„Neviem. Hovoril Severus niečo?“
„Nie. Ale povedal, že zajtra už prídu, tak sa ho môžeme spýtať.“
„Už im je lepšie?“
„Vyzerá, že áno.“
„A ona?“ zmenila tému.
„Obávam sa, že zomiera,“ povedal smutne.
„A Severus?!“
„Zajtra prídu, ale neviem, či niečo pomôže…“

V nedeľu doobeda sa v škole ukázal Neville a spôsobil hotový ošiaľ. Všetci sa na neho vrhli. Len vďaka Ronovi, Ginny, Markovi a Hermione sa mu podarilo ukryť sa v miestnosti najvyššej potreby.
„Vďaka! Bez vás by som im neušiel!“ vydýchol si.
„Vrhali sa na teba ako psy na kus mäsa!“ šokovane povedal Ron.
„Tu počkáme, kým sa neupokoja, a potom sa skúsime dostať do veže,“ navrhla Hermiona.
„Večer mám prísť do Dumbledorovej pracovne,“ povedal Neville.
„Keby tu tak bol Harry, mohol by nám požičať plášť,“ povzdychol si Mark.
„Harry tu nie je?“ ustarane sa spýtal Neville.
„Nie, príde až večer aj s profesorom,“ odvetila Ginny.
„Sú už v poriadku? Nevyzerali najlepšie, keď som ich naposledy videl.“
„Už je to lepšie,“ uistila ho.
O pol siedmej vyrazili k Dumbledorovi. Využívali všetky tajné chodby, ktoré poznali, aby sa vyhli zvedavým spolužiakom.
Hneď, ako dosiahli príšeru, vybehli k profesorovej pracovni.
„Už sme vás čakali,“ pousmial sa Dumbledore smutne. Pred jeho stolom už sedeli Nevillovi rodičia. Neville si hneď sadol vedľa nich.
„Tak mi už pôjdeme,“ nervózne zamrmlala Hermiona.
„Nemusíte ísť,“ povedala Alice.
„Môžete tu počkať na Severusa a Harryho. Už by tu mali byť,“ povedal Dumbledore a vyčaroval im stoličky.
„Vy dvaja ste asi Weasleyovci, však?“ pousmial sa Frank na Rona a Ginny.
„A ty budeš Hermiona!“ pousmiala sa Alica.
„A ty si určite Severusov syn,“ povedal Frank a zvedavo si obzrel Marka.
Všetci štyria prikývli.
„Neville nám o vás hovoril.“
Vtom plamene v krbe zozeleneli a z ohňa vyšli Severus s Harrym nasledovaný Sothisom.
„Dobrý večer,“ pozdravili naraz a sadli si k Markovi a ostatným.
„Rád vás vidí,“ smutne sa usmial Dumbledore.
Mark sa napäto pozrel na svojho otca a ten sa na neho usmial. Mark si vydýchol.
„Nevyskytli sa nejaké…komplikácie?“ spýtal sa Snape.
„Nie, všetko je v poriadku,“ povedala Alice veselo.
„To som rád.“
„Veľmi ma mrzí tá reakcia mojej mamy, dúfam, že ti nejak neublížila,“ starostlivo poznamenal Frank.
„Zažil som aj horšie,“ mávol rukou Severus.
„Vysvetlil som jej to a myslím, že to konečne pochopila.“
„Uhm… už na mňa nebude nadávať?“ spýtal sa pobavene.
„Dá sa povedať, že vás začala velebiť,“ poznamenal Neville.
„Čiže situácia sa pre mňa nezmenila, stále sa jej budem musieť vyhýbať!“ povzdychol si Severus, na čo sa všetci rozosmiali.
Odrazu sa dvere rozleteli a dnu vbehol zadýchaný Lupin.
„Prepáčte…že …že ruším, ale povedala, že už ste tu!“ vyhabkal zadýchane.
„Kto?“ spýtal sa Harry prekvapene.
„Eleza!“
„Deje sa niečo?“ nechápal Snape.
„Zomiera…“ stručne povedal Dumbledore.
„ČO?!!!“
„Niekto ju postrelil. Otráveným šípom,“ vyhŕkol Remus.
„Kto?!“
„Asi Bane. Už dlhší čas sa pokúšal k nej dostať,“ vysvetlil Dumbledore.
„Kedy sa to stalo?!“
„Už je to skoro týždeň.“
„Prečo ste nám to nepovedali?!“ vykríkol Harry.
„Zakázala nám to, vraj sa s tým musíte vysporiadať sami a nesmieme vás rušiť,“ povedal Remus.
„Kde je?“ spýtal sa Snape.
„Dole,“ odvetil Lupin a Severus s Harrym a Sothisom sa rozbehli za ním.
„Kto je Eleza?“ nechápavo sa spýtal Frank.
„Duchovná tunajšieho kentaurieho stáda,“ povedal a vysvetlil im celú situáciu.
„Ale, pokiaľ viem, duchovný by nemal opustiť stádo, veď bez neho sú bezmocní, nie?“ poznamenal Frank.
„Eleza ich chcela donútiť, aby neboli tak tvrdohlaví, preto odišla. Povedala, že sa vráti, až keď prídu za ňou,“ odvetil Dumbledore.
„Donútiť, kentaurov?! Veď ich tvrdohlavosť je povestná, hlavne čo sa týka čarodejníkov!“ vyhŕkla Alice.
„Uhm…no, však nakoniec niekto prišiel…“ povedal Neville váhavo.
„Hej, prišiel a postrelil ju!“ zavrčal Mark.
„Mal by som ísť za nimi. Pridáte sa?“ spýtal sa Dumbledore Longbottomovcov.
„Nie, nebudeme vás rušiť. Vrátime sa domov. Keby ste potrebovali pomoc, sme vám plne k dispozícii,“ povedal Frank.
„Ďakujem, pomoc sa zíde ak si kentaurovia budú myslieť, že sme Elezu zabili my,“ povzdychol si, rozlúčili sa a Dumbledore s deckami zišli na prízemie.

Keď vbehli do provizórneho lesa v dolných učebniach Gabriela im vyšla v ústrety.
„Je vzadu, čaká vás,“ povedala a ukázala do chrastia za seba.
„Ako jej je?“ spýtal sa Severus váhavo.
Gabriela si len povzdychla a nechala ich prejsť. Náhlivo prešli cez hustú zeleň a ocitli sa na priestrannej čistinke. Zalievalo ju príjemné šero. Keď si ich oči zvykli na prítmie, zbadali Elezu, ležiacu na druhej strane čistinky, pri jazierku.
Hneď ako si zbadala sa spokojne usmiala.
„Som rada, že vás vidím. Už je vám lepšie,“ bolo to konštatovanie, nie otázka.
„Čo sa stalo?“ vydýchol Harry, keď si k nej kľakol.
„Asi ma zasiahol zblúdilý šíp,“ povedala a nevine sa usmiala.
„Prečo ste im zakázali, aby nám to povedali?!“ udrel na ňu Severus.
„Musíme vám s tým niečo urobiť!“
„Ale s tým už nejde nič urobiť. Rana bola vážna už vtedy,“ povedala pokojne a obaja očami zaleteli na obväz, ktorým mala previazané ľavé plece a časť hrudníku.
„Kam vás zasiahol ten šíp, skúsime nejaký elixír…“ začal Severus, ale Eleza ho umlčala jediným pohybom ruky.
„Mne sa už nedá pomôcť, cítim, ako mi jed prúdi v tele a zabíja ma. Už to nebude trvať dlho. Ale už nad tým nerozmýšľajte, preto som nechcela, aby ste sem prišli…“
„Prečo ste nás teda nezavolali skôr?!“ spýtal sa Harry zúfalo.
„Pretože keby som im dovolila, aby vás zavolali, vy by ste prešli z jedného šoku do druhého a síce by ste na to prestali myslieť, ale neskôr by ste sa zrútili od únavy a vyčerpania, lebo nič nevyčerpáva myseľ tak veľmi ako psychické trápenie. Takto ste sa spamätali sami a ste vďaka tomu ešte silnejší na duchu,“ vysvetlila trpezlivo.
„Lenže bola by tu šanca zachrániť vás!“ vykríkol Harry.
„Ach, Harry, bál si sa smrti keď si jej stál tvárou v tvár?“
Harry sa na ňu dlho díval a po niekoľkých minútach ticho odvetil: „Nie, bol som s ňou zmierený. Našiel som vnútorný pokoj a nevadila mi.
„No vidíš, ja sa smrti nebojím, priam sa na ňu teším, lebo mi otvorí novú a iste zaujímavejšiu cestu.“
„Pre vyrovnanú myseľ je smrť iba ďalším dobrodružstvom,“ ticho zamrmlal Severus.
„Správne,“ usmiala sa Eleza.
„Ale…“
„Nie, Harry, prestaň. Verím, že teraz sa naši konečne umúdria a prestanú byť taký odmietavý k hradu a jeho obyvateľom.“
„A keď nie?! Keď nás začnú nenávidieť, zaútočia!!“
„Nie všetci sú ako Bane,“ povedala tíško so zvláštnym výrazom na tvári.
„Bol to on?!!“ spýtal sa Harry zostra.
„Neviem, nevidela som ho,“ odvetila diplomaticky.
„Bol to on, určite. Ja som ho videl,“ zapojil sa Firenze.
„A to ho nechajú v stáde?!“ vyletel Harry nahnevane.
„Oni o tom nevedie. Keby to vedeli, už by tu dávno boli. A keby uverili, že to bol Bane, vykázali by ho. Zabitie vlastného je neodpustiteľný zločin, zvlášť pokiaľ sa jedná o duchovného,“ vysvetlil Firenze.
„Tak prečo ste im to nepovedali?!!“ zavrčal na Firenzeho.
„Nedovolila som mu to,“ ozvala sa Eleza.
„Vy toho hnusného bastarda chcete ešte chrániť?!!!!!!“ zvrieskol Harry.
„Je to člen môjho stáda.“
„Pokúsil sa vás zabiť!!!“
„O chvíľu sa mu to aj podarí. Pokiaľ to považoval za správne…“
„To predsa nemôžete myslieť vážne!“ spýtal sa šokovane.
„Výčitka svedomia budú dostatočný trest.“
„A prečo ste si tak istá, že nejaké svedomie má?! Pokiaľ si dovolil zaútočiť na vás, potom sa nezastaví pred ničím!!“ pridal sa Snape.
„Každý má svedomie a každý raz za čas počúva jeho hlas. Každý robí chyby,“ výrazne pozrela na Severusa, „a každý ich raz oľutuje.“
Severus zmĺkol.
„Nevedel som to,“ šepol zmučene.
„Ja viem, veď si nemal inú možnosť a tiež viem, že Bane bude musieť prijať následky svojich chýb. Preto ho nesúďte,“ povedala mierne a jej telom prešla slabá triaška. Privrela oči a pokúsila sa pomaly dýchať.
„Mali by to vedieť,“ pevne povedal Harry a vybehol z miestnosti. Severus ho s povzdychom nasledoval.
Eleza otvorila oči a zadívala sa na Firenzeho. Ten sa nadýchol a nasledoval ich.